Mapa - Aquileia

Aquileia (fur. Aquilee, Aquilea), je mesto v severnom Taliansku s bohatou históriou. Nachádza sa v kraji Furlansko (tal. Friuli, fur. Friûl) v provincii Udine, južne od mesta Udine.

Antické pamiatky a patriarchálna bazilika boli v roku 1998 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem pamiatok je Aquileia známa ako vínny región, keďže sa tu dorábajú jedny z najkvalitnejších červených vín na svete.

Pôvodne tu bola keltsko – venétska osada menom Akilis, ktorú založil keltský kmeň Karnov z Álp, no žili tu hlavne pôvodní italickí Veneti a asi aj Ilýri. V 2. storočí pred Kr. oblasť ovládli Rimania. Rímski konzuli Publius Cornelius Scipio Nasica, Gaius Flaminius a Lucius Manlius Acidinus boli spolu s 3000 rímskymi kolonistami v roku 181 pred Kr. rímskym senátom vyslaní založiť mesto Aquileia. Neskôr sa k nim pripojili ďalšie početné rodiny vojenských veteránov a Aquileiu i celý kraj Venetia tak kolonizovali Rimania. V roku 89 pred Kr. mesto získalo štatút municípia a všetci obyvatelia mesta získali rímske občianstvo. Vzostup Aquileie však začal na prelome letopočtov, za prvého cisára Augusta, ktorý mesto povýšil na hlavné mesto (caput) kraja Venetia et Histria (Venecia a Histria). Za Augustovho obdobia tu boli postavené luxusné vily a rozmach mesta nasledoval aj v neskorších obdobiach.

V 3. stor., za cisára Septimia Severa, tu bolo postavené veľkolepé fórum s chrámom, verejnou bazilikou, stoami a inými administratívnymi budovami. Aquileia bola veľmi známa aj vďaka svojmu riečnemu prístavu, ktorého ruiny sa zachovali dodnes. Tento prístav veľkolepo prestaval cisár Claudius. Práve vďaka prístavu mesto bohatlo, boli udržiavané kontakty s rôznymi ďalekými oblasťami ríše, hlavne s Afrikou a Sýriou. Väčší, námorný prístav, malo mesto na neďalekom ostrove Gradus, (dnes Grado, turistická oblasť). V jeho okolí vzniklo mesto, kde v neskorej antike vznikli až tri kresťanské baziliky, z ktorých sa dve zachovali dodnes. V neskororímskom období bola v Grade vybudovaná vojenská pevnosť s posádkou, ktorú tu umiestnil už cisár Diocletianus. Z ďalších historických miest sa v Aquilei zachoval cintorín (sepolcretum), naopak, z kúpeľov a hipodrómu sa nezachovalo takmer nič. V blízkosti mesta viedla cesta Via Iulia Augusta, v trase ktorej dnes vedie hlavná moderná cesta. Pre obyčajných obyvateľov boli postavené bytové viacposchodové domy (insulae) a v meste nechýbal akvadukt a kanalizácia.

Aquileia patrila medzi najväčšie mestá v ríši a v čase najväčšieho rozkvetu sa mohla rovnať Rímu, Antiochii či Alexandrii. V 4. storočí tu bola na podnet cisára Konštantína a aquileiského biskupa Theodora postavená veľká kresťanská bazilika. Nasledujúci biskupi Fortunacián a Chromatius dali koncom 4. stor. baziliku zväčšiť a vzniklo dodnes dochované externé oktogonálne baptistérium. Vznikol tak ranokresťanský komplex, ktorý pozostával z dvoch veľkých bazilík a biskupského paláca. Bazilika bola poškodená počas vpádu Hunov, no jej mozaiky, najväčšie ranokresťanské v Európe, sa zachovali do súčasnosti.

V Aquilei sa končila slávna jantárová cesta, ktorá sa tiahla od Severného mora cez Carnuntum až sem. Odtiaľto sa jantár vyvážal do rôznych končín ríše. V meste boli aj sklárske fabriky a od 3. stor. aj mincovňa. Vychýrené bolo aj miestne víno a okolo mesta sa pestovalo veľa viniča. Najväčší rozmach mesta bol v 4. stor., kedy tu žilo okolo 300 000 obyvateľov.

Prvýkrát sa Aquileia stala predmetom bojov v roku 69, keď ju ovládol cisár Vespasianus, ktorý bojoval s cisárom Vitelliom o vládu v impériu. Veľké ohrozenie mesta nastalo v roku 167, keď sa blížili zadunajskí Markomani a Kvádi, ktorí prelomili panónsky Limes Romanus (územie dnešného Slovenska). Cisár Marcus Aurelius ich však v spomínanom roku v bitke pri Aquilei porazil a zatlačil za hranice ríše. V nasledujúcom storočí proti mestu vytiahol proticisár Maximinus Thrax, ktorý chcel mesto dobyť, no vyhladovaní vojaci cisára zabili. Mesto aj prístav boli obohnané hradbami a ich obrane velili generáli Crispinus a Menophilon.

V roku 361 cisár Iulianus Apostata mesto počas občianskej vojny obľahol a dal zmeniť tok rieky Natisa, čím porušil mestský prístav. V roku 381 sa tu uskutočnila cirkevná synoda, kde sa diskutovalo proti arianskej forme kresťanstva. Tejto synode predsedal milánsky biskup sv. Ambrosius, hlava vtedajšej cirkvi a najvplyvnejší muž po cisárovi Theodosiovi I.

Neskôr sídlil v Aquilei uzurpátor Eugenius, ktorý v 4. storočí uzurpoval moc cisárovi Valentinianovi II. Valentiniana zabil veliteľ rímskych vojsk Frank Arbogastes a na trón dosadil Eugenia. Ich vládu ukončila porážka východným cisárom Theodosiom pri Aquilei. Mesto dvakrát obliehal aj vizigótsky kráľ Alarich I., ktorý neskôr dobyl Rím. V polovici 5. storočia Huni pod vedením Atilu po bitke na Katalaunských poliach vytiahli proti Itálii a vyplienili celý jej sever. V roku 452 po trojmesačnom neúspešnom obliehaní náhodnou strelou prelomili časť hradieb a zničili mnohé budovy mesta. Vypálili a ťažko poškodili veľký kresťanský komplex, fórum, hipodróm aj kúpele. Časť obyvateľstva utiekla na lagúny, kde vznikli osady, neskôr spojené v mesto Benátky. Mnohé stavby po odchode nájazdníkov opravili a život mesta sa z veľkej časti obnovil. Rozpad ríše a časté nájazdy znamenali postupný úpadok kedysi prosperujúceho mesta, ktoré v 6. stor. ovládali Ostrogóti, Východorímska ríša (Byzancia) a napokon Longobardi. Odchod pro-byzantského aquileiského patriarchu Paulinusa do Grada znamenal zánik mesta. Neudržiavaný prístav bol zanesený bahnom, čím sa stal nepoužiteľný, rovnako schátralo rímske fórum.